Dovolenka medzi sviatkami? Alebo aspoň týždeň po, aby som mohla byť chvíľku so svojou malou dcérou? Zabudnite. Ešte teraz počujem riaditeľa našej malej okresnej nemocnice – “Pani doktorka, to hádam nemyslíte vážne? Vylúčené!” Rozumiem, situácia je mimoriadne zlá. Aj u nás. Ale čo mám urobiť? Som slobodnou matkou, moji rodičia žijú 180 kilometrov ďaleko. Dcéra je u nich od kedy zatvorili aj u nás škôlky a ja ju tak vídavám menej ako svojich pacientov.
Áno, medicína je poslanie. Áno, treba vydržať. Áno, pán premiér nám láskavo zvýšil odmenu na 7 euro za hodinu pri práci na Covidovom oddelení. Áno, aj pani prezidentka nám poďakovala. Ja už len nevládzem. Je to obrovský nápor na psychiku. V práci nemám čas ani na moment vypnúť. A vraciam sa do prázdneho bytu. Cez Skype sa spojím s mojou malou a s rodičmi a predstieram pokoj.
A potom náhodou zablúdim na Facebook a čítam bláznov ako vraj umelo nafukujeme problém, a vôbec, existuje ten Covid?, ja idem lyžovať, neberte mi moje občianske práva, je to len chrípka… vám fakt šibe?
Lekári sú na pokraji síl
To sa naozaj uvedomíte až keď budete ležať v nemocnici? Až keď vám na 112 povedia, že pre vašu dusiacu sa matku nemá kto prísť? Všetci ste videli zábery z nemocníc a napriek tomu budete takýto egoisti? Väčšina zdravotníkov je na pokraji síl a vy si nedokážete odrieknuť pár vecí? Kvôli takýmto bláznom to spadne. A verte, nie sme ďaleko od toho.
Proste nebude toho kto vám dá kyslík, podá infúziu, urobí CT, či RTG.
A potom zato nebude niesť zodpovednosť Matovič, Krajči… ale každý, kto nevie ani v tomto čase obsedieť na zadku len so svojimi najbližšími.
zdroj: Nekŕmte nás odpadom
