Primár Milan Kulkovský zdieľal na sociálnych sieťach príspevok, v ktorom poukazuje na to, že tí, ktorým vyšiel negatívny antigénový test, teraz ležia v nemocniciach.
Jeho status prinášame v plnom znení:
“Pár poznámok z praxe trošku nasratého lekára
Poslední pacienti, ktorých sme na oddelení testovali PCR testami ako pozitívnych, mali negatívne antigénové testy. Boli symptomatickí, teda mali prejavy respiračného infektu a napriek tomu boli ich antigénové testy negatívne. Áno, očkovaní neboli. Posledný mal pri horúčkach, kašli a náleze obojstrannej pneumónie antigénový test robený dvakrát v priebehu dvoch dní, obidva negatívne, až PCR test bol pozitívny. Toľko k spoľahlivosti testu, ktorý bol a je vstupenkou na veľké spoločenské podujatia. Podobne relevantný výsledok u asymptomatických by sme možno dosiahli hádzaním mince. Hlava pozitívny, znak negatívny. Stálo to za to? O dva týždne budú na túto otázku hľadať odpoveď v nemocniciach stovky našich spoluobčanov. A zdravotníci budú plakať. Vedeli to, povedali to, ignorovali ich a nakoniec si to najviac odskáču…
Očkovanie účinne chráni najmä pred hospitalizáciou, teda ťažkou Covid pneumóniou s respiračnou insuficienciou. Či sa to niekomu páči alebo nie, je to FAKT. Viac než 80% z hospitalizovaných rady odborníkov ignorovali. Nalejme si čistého vína, pacienti s horúčkou, kašľom a bolesťami, no bez poklesu saturácie budú ponechaní doma. Pre tých s “miernym” priebehom priestor v nemocniciach nebude. Nakaziť sa môžu aj očkovaní aj tí, ktorí Covid už prekonali. Mnohí z nich o nákaze ani nebudú vedieť. Pre nich dobre, horšie pre tých, ktorých stretnú a nebudú očkovaní. Testovať aj očkovaných? Nie. Vráť sa na úvod príspevku, antigénové testy sú nespoľahlivé a toľko PCR testov nie sme pri našej neschopnosti schopní robiť. Nosiť i naďalej v interiéroch aspoň rúška? Určite. Očkovaní aj neočkovaní.
Druhá aj prvá vlna pandémie výrazným spôsobom ovplyvnili zdravotnú starostlivosť o nekovidových pacientov. Tretia nebude iná. Reprofilizáciou oddelení v nemocniciach sa už teraz radikálne znižuje počet lôžok pre neinfekčných pacientov. Zásadný rozdiel medzi predchádzajúcimi a touto vlnou je ale v tom, že nekovidoví pacienti sa nebudú až v takej miere nemocniciam vyhýbať. Lekári ich ale nebudú mať kam prijať, hospitalizovaných budú musieť rýchlo prepúšťať. Bude stúpať agresivita voči zdravotníkom, zvýši sa tenzia medzi zdravotníkmi navzájom. Pribúdať budú sťažnosti na vyťažený personál, ktorý aj keď by chcel pomôcť, nebude mať na to priestor. Frustrácia u mnohých preváži chuť zostať pracovať v nemocnici. Kde sú okovy núdzového stavu? Už tu mali byť…meškáte.
Musíme sa pripraviť na správy o intenzívnom šírení infekcie v nemocniciach. Medzi pacientami aj medzi personálom (už teraz viem o nekovidových oddeleniach, kde za väčšina pacientov nakazila práve kvôli vysokej infekčnosti delta mutácie). Na mnohých oddeleniach bude neriešiteľnou úlohou zabezpečiť personál aspoň pre základný chod. Dôležitú úlohu v tejto šachovej hre bez víťaza zohrajú aj zatvorené škôlky, školy a pandemické OČRky. Prečo? Správne, aj zdravotníci sú len ľudia, ktorí majú svoje rodiny a tú drzosť, že priviedli na svet potomstvo.
Podľa miery zaočkovanosti už teraz môžeme povedať, ktoré regióny budú zasiahnuté minimálne a ktoré sa vykúpu v konšpiračnej a hejterskej močovke.
Ak by sa ma teraz niekto spýtal, čo by som v živote urobil inak, veľmi vážne by som uvažoval nad odpoveďou, že by som nešiel študovať medicínu a ak predsa len, po skončení školy by som si vybral iný odbor. A verte mi, nehovorí zo mňa aktuálnou situáciou navodená frustrácia, ale roky strávené v centre diania. V centre mizérie zvanej slovenské zdravotníctvo. Stovky krásnych chvíľ a pocitov satisfakcie po záchrane tisícov pacientov opakovane prekrývajú facky osudu zdravotníka s miliónmi ich podôb. Každého raz prestane baviť omieľať si stále dookola, “neplač, bude aj horšie.”
Denne príjmame pacientov, ktorí si nevážia svoje zdravie. Ignorujú nami doporučované režimové opatrenia aj liečbu. Koho to má baviť donekonečna? Do ich liečby investujeme množstvo ľudských síl a finančých prostriedkov. A pozeráme sa, ako to všetko úsilie tečie do žumpy. O liečbe rozhoduje lekár, no posledné slovo majú poisťovne a túžba zadlžovať sa čo najmenej. Máme moderné lieky, no skôr než ich pacientovi predpíšeme, musíme zistiť, či nám to poisťovňa dovolí. Je mi smiešne, keď teraz sledujem, ako sa poisťovne bijú o pacientov a lákajú ich na omrvinky z ich preplneného stola. Keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú…
Hovorí zo mňa hnev. Konkretizovať nebudem. Nie je dôležité, odkiaľ hovno padá, ale na koho…
No nič. Po tisícikrát si poviem, že to nevzdám a bojujem ďalej. Zatiaľ. Ešte. Hranica netolerovateľného sa ale svinsky približuje…”