Jonathan Wittenberg vysvetľuje, čo ho psy naučili – viac než čokoľvek iné – ako oceniť nádherný svet v ktorom žijeme, a ako docieliť lepšie vzťahy s jeho priateľmi a rodinou.
Nedokážem si predstaviť život bez psa po mojom boku a súhlasím s človekom, ktorý povedal: ‚Ak v nebi nie sú psy, nechcem tam ísť.‘ Napísal som knihu ‚Veci, ktoré ma naučil môj pes‘ aby som tak mohol zdieľať šťastie, ktoré mi do života priniesol ten môj. Je to obrovská pocta, čo dostávame od psíkov – sú našimi priateľmi, sprievodcami a pomocníkmi v mnohých smeroch.
Taktiež moja kniha poukazuje aj na krutosti, ktoré sú spáchané na psoch – ľudia ich týrajú a opúšťajú. Pozorujú nás z útulku s veľkými smutnými očami, a prosia nás, aby sme im dali domov, aby sme si ich vzali do nášho srdiečka. Ich pohľad akoby hovoril, že sú zmätení z toho, akí zradní ľudia dokážu byť. Som rabín, znalec židovského náboženského práva v židovskej komunite. Moje psy ma naučili vernosti, vždy ma dokážu povzbudiť a utešiť. Naučili ma byť lepším človekom.
Existuje jedno staré židovské príslovie: „Kto je múdry? Ten, kto sa učí od ostatných.“ Pre mňa „ten“ znamenajú psy. Je tu zopár vecí, ktoré ma naučili.
Správny pohľad na vec:
Nie vždy je sranda, keď váš pes o polnoci nahodí výraz typu „zober ma teraz na prechádzku.“. No niečo na tom je, keď ste v noci vonku, vidíte, ako v tme mizne jeho kmitajúci chvosť, zatiaľ čo mesiac svieti a stromy hádžu tiene na chodník, v pozadí húka sova zo susedného parku. Práve psy nás nútia vidieť krásu, ktorú by sme si ináč nevšimli, ako je západ slnka, hviezdy, alebo zamrznuté vločky snehu.
Počúvanie:
Ľudia tvrdia, že ich psy im rozumejú každé slovo. Nie som si istý, ale s určitosťou viem povedať, že rozumejú tomu, čo nepoviete, rozumejú pocitom, ktoré sú skryté za slovami. Vedia vycítiť kedy je človek nahnevaný alebo osamelý. Oblížu vám tvár, alebo si proste ticho sadnú vedľa vás.
Spoločnosť:
Psy nikdy nie sú priateľmi, ktorí sú pri vás iba v dobrých časoch. Sú pri vás aj počas ťažkých časov. Vždy sa tešia na nové dobrodružstvo, pokiaľ nie sú vystrašení z toho posledného, a tak radšej spia na gauči so špinavými labkami. Ale neopustia vás, keď ste na dne. ‚Počas manželovej choroby‘ povedala mi raz jedna žena, ‚náš pes celý deň preležal pri jeho posteli.‘ Pre veľa ľudí predstavujú psy ich jedinú spoločnosť v ich osamelom živote.
Odpustenie:
Keď sa vrátite domov, pes je prvý, kto vás víta u dverí. Pokiaľ mu ráno zabudnete dať jesť, alebo v nestíhate, tak na neho skričíte „uhni z cesty‘, pes to nepoužije proti vám. Nie je to o tom, že by psy zabúdali, je to o tom, že oni skutočne odpúšťajú. Neurazia sa nad každým slovom, ktoré vyslovíte. Žijú v prítomnosti. Nezabúdajú hlavne vtedy, keď zažili traumatizujúcu minulosť a preto sú v kúte s vystrašenými očami.
Dôvera:
Psy v nás veria. Spoliehajú sa na nás, že im dáme jesť, vodu, že ich zoberieme von a pomôžeme im, keď sú chorí. Je pravda, že sa musíme na nich spoľahnúť aj my, že sme ich dobre vycvičili, napríklad aby nekakali na chodník, alebo nepohrýzli nejakého človeka. Ich život nám vložia do našich rúk. Naše psy sa spoliehajú na našu dobrú vieru, ich srdiečka sú v našej starostlivosti a často sa pýtam, či sme im viac verní my alebo oni nám?
Láska:
Možno je to kvôli jednoduchosti nášho vzťahu, žiadne hádky, žiadne „ale ty si povedal“ alebo „ale ja som povedala“, čo robí jednoduchším povedať psovi, že ho máte rád. Zadovážte si psa a uvidíte, že si ani nestihnete všimnúť ako rýchlo sa vám dostane do vášho srdca.
Či už to je dieťa, ktoré príde zo školy a rozpráva psíčkovi aký malo deň, alebo je to človek bez domova, ktorého pes zohrieva jeho srdiečko počas mrazivých dní na chodníku, alebo stará pani, ktorej pes je to jediné, čo jej ostalo.
zdroj: trendweb.sk
